Láska je vo vzduchu …
Reply
… a podľa všetkého amorove šípy už čoskoro zasiahnu aj Grega Heffleyho, hrdinu románov Jeffa Kinneyho zo série Wimpy Kid. Autor a vydavateľ oznámili na veľtrhu detských kníh v Bologni, že už siedme pokračovanie príbehov vyjde 14. novembra 2012.
Wimpy Kid je ďalším fenomenálnym javom súčasnej literatúry pre deti. Predpokladá sa, že doposiaľ sa dostala do rúk 75 miliónom čitateľov. Pritom ide o “skoro-komiks”, príbeh je vyrozprávaný slovom i jednoduchými kresbami. Zrejme i tomu vďačí kniha z mimoriadny úspech. Prihovára sa čitateľovi, ktorý číta stále menej a menej a ešte menej rozmýšľa. Zato sa rád zasmeje, najmä na škodoradostných výstrelkoch hlavného hrdinu.
Hudba k ohňostroju
Aside
Motto: “Nemyslím si, že je v ľudských silách tento evolučný trend zastaviť. Trhová ekonomika úspešne parazituje na ľudskej hedonotropii – a zmeniť tento fakt nie je v našich silách. (…) Napriek tomu vidím tri dôležité poslania umenia v ultimátnej dobe: Po prvé, v tesnom kontakte s vedou zvyšovať objektívne poznanie situácie v akom sa ľudstvo nachádza a tlmiť sociálne turbulencie, ktoré ultimátna doba so sebou prináša; dokazovať, že hedonické „krátke spojenie“ je bludným kruhom, z ktorého pre nás druh ako celok niet úniku. Po druhé, slúžiť osvieteným jedincom na rozvíjanie, kultivovanie a uspokojovanie sekundárnych a terciárnych potrieb – bohužiaľ, pôjde o službu len nepatrnej menšine z celej ľudskej populácie, ktoré takéto potreby bude naďalej mať. Po tretie, stále viac plniť funkciu „hudby k ohňostroju“: pridávať ultimátnej fáze evolúcie druhu Homo sapiens charakter kantovskej vznešenosti, generovať v jej aktéroch skromný, ale aj hrdý pocit, že život ľudského jedinca i druhu dostáva zmysel a hodnotu iba tým, že je krátkodobým dejstvom v časovo i priestorovo bezhraničnej dráme vesmíru.
Ladislav Kováč: Umenie v ultimátnej dobe Príspevok do diskusie časopisu Kritika & Kontext „Čo všetko je vlastne umením a odkiaľ berie silu pôsobiť?“
Nepatrí sa prísť na vernisáž výstavy až o hodinu neskôr. Tobôž, ak vystavujú priatelia, Laco Teren a Táňa Hojčová. Aj my sme včera zaplatili daň, za oneskorenie: prišli sme už po tom, ako Jiří Olič prečítal svoje básne a tóny piesní Franka Wintera sa celkom rozpustili vo vrave skupiniek popíjajúcich červené víno (ako ináč, francúzske, keďže sme na pôde Institut Francais v Bratislave). A tak nám z celého eventu, tak dôležitej súčasti dnešného spôsobu požívania výtvarného umenia, zostala len esenciálna časť: vyobjímať oboch tvorcov a pokochať sa náhodným stretnutím fotografie, maľby a sochárskych objektoch podľa motta výstavy: WE’RE ALL TOGETHER FOR THE FIRST TIME AGAIN.
Neberte ma naozaj úplne vážne. Nie sme predsa v galérií, kde sú objekty obdivu za decentnou bariérou a dobre strážené znudenými tetuškami, posadávajúcimi na stoličke s rukami založenými do obrannej polohy. Tu sa s umením narába tak voľne, že i náhodne zlomené súsošie naďalej plní svoju rolu v predstavení. Autor voľne parafrázuje okrídlený výraz, že rozbitá socha naďalej ostáva sochou, zatiaľ čo rozdrúzgané auto patrí do šrotu. Terenove zátišia, tak maľby, ako aj súsošia, sú metaforou, ktorá provokuje zmyselnosť i citovosť u diváka. Akokoľvek, nedá sa ubrániť pocitu dotknúť sa ich, ohmatať nečakanú kombináciu tvarov a povrchov. Je to hra s ľudskou márnivosťou, túžbou po naplnení a zvedavosťou.
Táňa Hojčová pláva vesmírnym oceánom na plti, akoby narýchlo zviazanej predstavami o nekonečnom priestore. Jej vášňou sú napohľad chladné, nedotklivé vesmírne telesá: hviezdy, mliečne dráhy a Mesiac, naša najbližšia a najväčšia hviezda na nočnej oblohe. Na rozdiel od maliara, sochára, poéta, musí sa stále ohraničovať technickými prostriedkami fotografie. To, čo ma na jej obrazoch uchvátilo najviac, je nevídaná miera slobody a voľnosti, práve od týchto technických prostriedkov, ktoré sa stále viac a viac stávajú otrokármi našich predstáv.
A tak sme si aj my, opozdilci, vychutnali krásu momentu, hudbu k ohňostroju, na výstave spriaznených duší a na chvíľu zabudli, že sme tu zase spolu po prvý raz.
Karol Fajth, Bratislava, 8. marca 2012
Koniec drámy dramatika
Smutná správa v predvianočnom čase zasiahne človeka vždy nepripraveného. Český spisovateľ, dramaturg, esejista, politik Václav Havel podľahol zákernej chorobe. Máloktorému občanovi sa dostalo takého uznania ako Václavovi Havlovi. Bol prirodzenou súčasťou občianskeho svedomia dvoch generácií na prelome minulého storočia. Jeho rovesníci ho poznali ako skutočnú osobnosť, človeka, ktorý dokázal prinášať obete za svoje presvedčenie. Spomedzi tých, čo sa v živote vždy prispôsobujú dobe, bez ohľadu na ich vlastné názory a presvedčenie, vyčnieval nadpriemerne. Pochopil, že spoločnosť, ktorá je postavená na lži a nenávisti, je riadená orwellovskou mocou bezmocných. Na rozdiel od filozofov však svoje presvedčenie dokázal preniesť do praktického života so všetkým, čo takéto rozhodnutie prináša, vrátane väzenia. Václav Havel bol synonymom slova disident (ináč mysliaci), ktoré sa celé dve desaťročia sprofanovalo, najprv ideológiou reálneho socializmu a neskôr, v čase, keď sa z disidenta stal prominentný politik, pätolizačmi z najbližšieho okruhu i z oficiálnych kruhov.
Jeho životná dráma sa však nezačala ani v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, ani po novembri 1989, keď sa v Československu naplnila jeho idealistická predstava o demokratickej spoločnosti. Korene jeho hlbokej osobnej drámy sú si podobné našim pohnutým dejinám, kdesi na konci medzivojnovej prvej republiky Čechov a Slovákov. Za trištvrte storočia prežil Václav Havel zrejme najdôležitejšiu časť našich novodobých dejín, bolestnú, protirečivú, často nepochopiteľne melodramatickú až tragickú. Z pohľadu historikov bol koncept spoločného štátu dvoch jazykovo i kultúrne blízkych národov uprostred mocenských siločiar povojnovej Európy politickým dobrodružstvom, štátom, ktorý sklamal. To je však len jedna stránka problému Československa. Tou druhou, oveľa citlivejšou, bola emocionálna opora spoločného štátu pre občanov troch predchádzajúcich generácií. Pre nás bol Václav Havel zrejme najvnímavejším hovorcom idei vlasti, v ktorej sa narodili naši rodičia i naše deti. Štátu, ktorý už nejestvuje a nikdy už nepovstane z popola premárnenej minulosti. V duchu si teraz premietam jeho pocity na tlačovej konferencii na terase hradnej reštaurácii v Bratislave v lete 1992, keď po voľbách po prvý raz vyhlásil, že nebude prezidentom rozpadajúceho sa Československa. Bolo to trochu teatrálne, veľmi emocionálne gesto v čase, keď ešte nebola rozohraná partia natoľko, že sa už nemohol zvrátiť koniec. Bol to posledný krát, keď som ho videl na vlastné oči, muža nízkej postavy s prenikavou aurou osobnosti, ktorú obdivovali davy doma i v zahraničí. Ako novinár som sa snažil udržiavať si odstup od emócií, aby nezatemňovali triezvy pohľad na realitu. Ale vtedy som s ním cítil tú istú horkú slinu v krku, ktorá spôsobovala nedôstojné trasenie hlasiviek a bránila hlbšie sa nadýchnuť.
Myslím si, že ani záver života Václava Havela nebol pokojným a šťastným zavŕšením. Napriek kritike mnohých blízkych priateľov sa rozhodol kandidovať na prezidenta Českej republiky. Vrhol sa do medzinárodnej politiky a snažil sa preniesť svoje osobné presvedčenie a autoritu do riešenia dlhodobých konfliktov vo svete. Dozaista chápal, že tie isté princípy, ktoré obdivovali predstavitelia mocností, zapletených do spomínaných konfliktov, často vychádzali skôr na posmech. Prichádzal s iniciatívami, ktoré odmietali obe strany konfliktu. Vyjadroval sa k záležitostiam, ktoré nespadali do jeho kompetencie. Až nakoniec mu ostala iba aura disidenta, ktorý sa stal prezidentom a neskôr prezidentským dôchodcom.
Ani vzťah Václava Havla ku Slovensku nenadobudol takú podobu, o akej sníval. Dráma tohto vzťahu sa začala krátko po Vianociach 1989, keď bol po prvý raz zvolený za prezidenta vtedy ešte ČSSR, po dohode s rodiacou sa novou politickou elitou. Z pohľadu väčšiny Slovákov to bolo na úkor Alexandara Dubčeka, ktorý sa musel uspokojiť s pozíciou číslo 2. Václav Havel vykonal viacero “spanilých jázd” po Slovensku v jemu svojskom štýle, sediac proti všetkým predpisom rovno vedľa vodiča prezidentského BMV, vždy prenasledovaný suitou novej politickej elity a novinárov. Počas nich stretol množstvo ľudí na mítingoch, ale i v iných, niekedy komických situáciách. V Turanoch, napríklad, sa prezidentská kolóna smerujúca do Martina zastavila pred miestnym pohostinstvom. Z auta vystúpil prezident Václav Havel, vošiel dnu a dal si jedno pivo v zarosenom pohári a už trielil ďalej. V mnohých mestách na Slovensku zažil nadšené ovácie, ale aj útoky, slovami i vajíčkami, najmä zo strany stúpencov národne orientovaných strán. Po osobnom konflikte s Milanom Kňažkom, tribúnom slovenskej novembrovej revolúcie, sa radikálne zmenili vzťahy Václava Havla so Slovenskom. Akoby vyhľadával priaznivcov a vyhýbal sa konfliktným miestam. Napríklad mestám, kde zamestnanosť tvorili závody vyrábajúce vojenskú techniku, alebo kde silneli protičeskoslovenské nálady. Nakoniec sa všetko rozhodlo akoby mimo jeho vôľu i politickú silu. Dvaja muži, ktorí sa dostali do popredia práve vďaka jeho politickej aktivite, ho detronizovali len čo sa uchopili moci po voľbách v lete 1992.
Ani dramaturgické dielo Václava Havla sa nepresadzovalo jednoznačne. Snáď s výnimkou obdobia, keď zažiarila jeho hviezda na medzinárodnom politickom nebi. Vtedy sa predbiehali divadlá v celej Európe, aby mali v repertoáre aspoň jednu z jeho hier. Nakoniec sám usúdil, že je to skôr kontraproduktívne a ako autor obmedzil práva na jeho hry. Najväčšej obľube sa tešila jeho Audiencia, absurdná hra s autobiografickými črtami. Veľký ohlas mali jeho do-novembrové eseje, predovšetkým Moc bezmocných a otvorené listy vtedajším politickým vodcom. Nestratili na aktuálnosti a výpovednej sile ani po roku 1990, kedy boli vydávané jeho disidentské práce, listy a úvahy v rôznych vydania doma a v zahraničí. Václav Havel bol veľmi vnímavým pozorovateľom reality, najmä v období takzvaného reálneho socializmu v 70. a 80. rokoch minulého storočia. V disidentskom prostredí sa zblížil s filozofmi, ktorí rozvíjali filozofické názory moderného západoeurópskeho myslenia. Sám sa však nikdy nepovažoval za filozofa a na sklonku života skôr reflektoval svoje politické názory. Jeho postoje a aktívny disidentský život ho prirodzene viedli ku kontaktom s poľskou Solidaritou, predovšetkým s Adamom Michnikom. V čase nástupu Michaiľa Gorbačova sa snažil využiť kritický prúd vnútri politického vedenia v ZSSR na dosiahnutie vlastných cieľov. Po tom, ako sa stal prezidentom ČSSR, sústredil sa na oslabenie politických zväzkov s východným susedom a za hlavnú úlohu svojho prvého prezidentského mandátu označil vyvedenie sovietskych vojsk z Československa. Hoci sa snažil o dobré vzťahy s Gorbačovom, ešte počas jeho pôsobenia v Kremli, nedokázal si vybudovať vlastnú politickú líniu vzájomne výhodných vzťahov s Ruskom.
Postava Václava Havla sa v historickom meradle veľmi podobá Tomášovi Masarykovi, prvému prezidentovi spoločného štátu Čechov a Slovákov. Sám sa hlásil k tejto tradícii, niekdy až príliš teatrálne: obnovil Masarykovo sídlo v Lánoch, rozhlasové Hovory z Lánov a podobne. Nakoniec sa však i pre neho stala táto tradícia traumatizujúcou. Prelom storočí definitívne odsúdil na zánik a postupné zabudnutie politiku veľkých ideí. Nahradila ich vysoko pragmatická a oveľa efektívnejšia transatlantická politika veľkých záujmov a ich bezohľadného presadzovania.
S Václavom Havlom odchádza z politickej scény nielen jeden z jej dramatikov, ale spolu s ním odišla z politiky dráma ideí a predstáv o spravodlivej spoločnosti.
Karol Fajth
Ďakujem, Steve!
Včera večer som končil pracovný deň rutinným stlačením vypínača na mojom iMac-u. Ráno ho obvykle zobudím jemným dotykom bielej elegantnej “myšky”. Dnes ráno som však našiel na obrazovke posledný pozdrav od tvorcu tohto doposiaľ najľudskejšieho počítača, ktoré využívam už temer štvrť storočia.
Nikoho zrejme neprekvapila správa o tom, že Steve Jobs, zakladateľ Apple, podľahol nemoci. Pre kníhkupca bola neklamným znamením blížiaceho sa konca nedávna správa vydavateľa, že novú knihu o Stevovi Jobsovi vydajú skôr, ako sa plánovalo. I v tom je kus symboliky doby: všetko je na predaj a ten sa riadi prísnymi obchodnými zákonmi. Nakoniec, Steve Jobs ich poznal lepšie než ktokoľvek iný. Najprv intuitívne, neskôr premyslene vybudoval doslova z garáže firmu, ktorá na sklonku života bola oceňovaná za najvplyvnejšiu v hospodárskej veľmoci, akou je USA.
Napriek jednej z najväčších prehier svojho života, dokázal zmobilizovať sily a krok za krokom presadiť vlastné chápanie výpočtovej techniky v čase, kedy sa zdal byť koncept Windows jedinou cestou doslova na celom svete. Príbeh jeho chybného rozhodnutia v rozhovoroch s IBM majstrovsky opísal Bob Cringley v knihe Accidental Empires: How the Boys of Silicon Valley Make Their Millions, Battle Foreign Competition, and Still Can’t Get a Date. Väčšinu ľudí by takéto chybné rozhodnutie zlomilo. Steve naopak tvrdohlavo obhajoval svoj koncept a produkoval oveľa drahšie počítače, ktoré sa ťažko presadzovali vo svete stále lacnejších “skladačiek” a iných napodobenín s operačným systémom Windows. Návrat na vrchol mu trval temer dve desaťročia. Dnes sú však jeho produkty iMac, iPad, iPhone viac než dominantnými na trhu s počítačmi a mobilnými zariadeniami. Stali sa víziou IT, ktorú si osvojujú jedna za druhou všetky veľké, stredné i malé firmy, ktoré sa na tomto obchode podieľajú.
Nikdy som si neuvedomoval, aký je rozdiel medzi obyčajným počítačom a “mekom”. Samozrejme ich vzhľad bol vždy lákavejší, milší zraku a dozaista i rukám užívateľa. Cenový rozdiel medzi “pécečkom” bol však tak závratný, že som nikdy neuvažoval o tom, skúsiť na vlastnej koži “meka”. Pred piatimi rokmi som urobil neľahké rozhodnutie. Rozhodol som sa pre mobilný počítač iMac. Unavovalo ma neustále starnutie notebookov s Windows. Nechal som si poradiť od užívateľov “mekov”:
- Kúpiš drahšie, ale dlhšie ti bude slúžiť.
Mali pravdu. iMac slúži dodnes. Nezostarol ani morálne a dokáže si poradiť s akýmikoľvek aplikáciami, ktoré potrebuje v práci moja dcéra, ktorá ho po mne zdedila. Priznávam, nebolo to bez mučenia. iMac bol pre mňa príliš inutitívny. Po temer dvoch desaťročia mi akosi nešlo do hlavy, že všetko ide samo a temer bezchybne. Akákoľvek inštalácia nového programu nespomaľuje prácu, žiadne siahodlhé manuály nemusím čítať. S použitím programov dostupných v operačnom systéme Apple som sa odviazal od neustáleho nakupovania kancelárskych programov. Takže v konečnom súčte som za notebook nepreplatil. Neskôr som pridal do užívania sympatickú kocku iMini a na pracovnom stole pribudol iMac, ktorý vždy upútal pozornosť návštevníkov.
- A kde máš, počítač? – pýtajú sa. To, čo je na stole je počítač, odpovedám im. Ale vec nie je v tom, ako ona krabička plná elektronických súčiastok vyzerá. Ide predovšetkým o to, ako poslúži. A v tom je práve rozdiel, ktorý však najlepšie pochopí ten, kto s “mekom” pracuje a má predchádzajúce skúsenosti s “oknami”.
S nadšením som prijal iPhone. Bolo to celkom prirodzené, lebo zariadenie sa automaticky aktualizovalo s počítačom a šetrilo mi to veľa času. Až do istého momentu, keď sa rozvírila móda na aplikácie. Snaha Apple robiť obchod najprv s hudbou, videami a neskôr s knihami mi nebola celkom nesympatická. Prečo neumožniť užívateľom počúvať hudbu, čítať knihy, pozerať filmy legálnym spôsobom? Všetky modernejšie koncepty IT si vlastne zakladali každý nárast rozširovaním funkcií počítačov o “multimédiá”. Aj v tomto smere išiel Steve Jobs celkom inou cestou. nazýva sa iTunes a úzko súvisí s predajom zariadení iPod, ktoré predchádzali iPhon-u. Jadro konceptu je v tom, že poskytované služby sú viazané na jediný typ zariadenia. Táto väzba na značku sa stále viac upevňoval až dosiahla rozmery monopolu. Je celkom príznačné, že ako prvý na koncept “koho zariadenie máš, toho zábavu nakupuješ” prvý naskočil Jeff Bezos s čítačkou elektronických textov. Tak ako si prisvojil knižný trh, podobným spôsobom si “uchmatol” zábavu na nosičoch s použitím Jobsovho vynálezu bezplatných aplikácii app store.
Volať po záchrane kultúrnych hodnôt, ktoré sprznili obchodovaním s aplikáciami, je rovnako zbytočné, ako vyčítať Stevovi Jobsovi jeho geniálny čuch na marketingové idei. Nakoniec, práve vďaka knihám, sa fenomén Apple stal novým smerom v marketingu, v dizajne a kto vie, kde všade sa ešte zapečatí. Pre mňa osobne sa stal dostatočným dôvodom, aby som si odoprel nové zážitky s iPadom, alebo sieťovým počítačom Mac Air. Jednoducho sa nechcem stať súčasťou akéhokoľvek impéria, ktoré mi svojou ponukou zužuje priestor na slobodné rozhodovanie. Steve Jobs bol mojím rovesníkom. Iste by pochopil moje rozhodnutie. Môj iMac je zrejme posledným počítačom, ktorý mi bude slúžiť. Stále viac a viac cítim potrebu obmedzovať zariadenia, ktoré niečo nahrádzajú. Túžim viac po tom, čo je pôvodné, neupravované, nepotiahnuté sladkým ružovým povrchom. Niečo, čo je prácne, ale vedie k hlbšiemu poznaniu. Vlastne aj za to vďačím Stevovi Jobsovi. Motivoval ma k tomu, aby som bol menej závislý na počítačoch.
Karol Fajth
Krištofko, rozprávka sa skončila
Poznávate ho? Krištofko Robin, alebo Christipher Robin v originálnom znení nesmrteľných príbehov o chlapcovi a jeho malých kamarátoch: medvedíkovi Pu (Pooh), tigrovi, prasiatku, zajačikovi a somárikovi od A. A. Milneho. Skutočný Christipher (Robin) Milne (1920-1996), ako každý chlapec, aj ten z rozprávky, vyrástol a ako dospelý založil v meste Dartmouth roku 1951 kníhkupectvo. Neskôr v jeho práci pokračovali noví majitelia a s láskou sa venovali novému pokoleniu čitateľov nielen A. A. Milneho. Uplynulo šesť desaťročí a my sa dozvedáme, že sa aj táto rozprávka končí. Podľa slov nešťastných a sklamaných majiteľov a pracovníkov kníhkupectva, nedokážu konkurovať obchodným domom a internetovým predajniam. Rowland a Caroline Abramovci dodávajú, že vydavatelia prestali podporovať nezávislé kníhkupectvá a poskytujú oveľa výhodnejšie podmienky veľkopredajcom na úkor malých a menších.
A tak sa i v Dartmouth čoskoro zatvorí malé kníhkupectvo s veľkým výberom kníh a s predajcami, ktorí rozumejú svojej práci a majú ju v láske. Čitatelia budú nútení hľadať knihy vo veľkoobchodoch, kde ich zrejme nenájdu a tak im neostane nič iné, len si knihy obstarať cez internet. Vrátane kníh, ktoré napísal otec Krištofka Robina A. A. Milne.
Umberto Eco si je istý a tvrdí: This is Not the End of the Book. Súhlasím s ním, ale nevedno, koľko obetí si ešte vyžiada doba, v ktorej sa kniha stala predovšetkým predmetom samozničujúceho obchodovania.
Karol Fajth
(autorom snímku je Robin Drayton)
Škandinávske krimi na živo
Už niekoľko rokov sa v rebríčkoch popularity umiestňujú na prvých priečkach Európanov knihy škandinávskych autorov. Ich námetom sú mimoriadne kruté zločiny, často motivované etnickým násilím, alebo inými temnými stránkami ľudskej krutosti. Pri ich čítaní človeku tuhne krv v žilách a nevdojak si položí otázku, odkiaľ berú námet pre takéto príbehy autori takzvaného škandinávskeho krimi? Príbehy komisára Wallandera Henniga Mankela, sa stali európskym supersellerom v nemeckom i anglickom preklade. V rámci realizácie filmovej verzie s Kennethom Brannaghom sa tvorcovia porozprávali aj so skutočnými švédskymi policajtmi z mesta, kde sa príbehy odohrávajú. Rozhovor vyznel celkom bezstarostne: na policajnej stanici nikdy neriešili závažné zločiny, o akých písal H. Mankel. Okrem drobných krádeží a problémov s prisťahovalcami z bývalého východného bloku nič vážnejšie. Jeho mladší kolega Stieg Larsson, autor iného cyklu škandinávskeho krimi Millenium, taktiež nešetril krvou a obrazmi krutosti v príbehoch, ktoré sa odohrávajú v lepšej spoločnosti. Znásilňovanie, kruté zaobchádzanie s obeťami, maniakálne vraždy. Ani do tretice príbehy nórskeho spisovateľa Jo Nesbo v ničom nezaostávajú za žánrovými osobitosťami škandinávskeho krimi, a už vôbec nie v opise krutosti a beštiálnosti zločinov.
Detektívky sú žánrom, ktorý sa teší pozornosti čitateľov na celom svete. Zločin je zločin, dôležité je, že ľudia proti nemu bojujú, podobne ako komisár Wallander, novinár Michael, lebo Harry Holle. Násilie je prejavom zločinu v každej spoločnosti, aj tej najdemokratickejšej a najmodernejšej. Literatúra nekultivuje násilie, ale jeho opak. Potom však príde mladík s čistým nordickým výzorom a sebavedomím pohľadom a bezcitne zavraždí stovku nevinných ľudí dobre premysleným a mimoriadne krutým spôsobom takpovediac v priamom prenose. To už nie je krimi román. Ani filmová adaptácia, ale skutočnosť.
Zo všetkých možných vysvetlení je to, o nepríčetnosti páchateľa, najpokryteckejšie. Pomätený človek sa nepripravuje tak svedomite na zločin. Nenakupuje hnojivá vo veľkom, aby z nich vyrobil smrtiacu bombu. Nekupuje si automatické zbrane, neučí sa s nimi narábať tak precízne. Nebuduje si vlastný obraz moderného križiaka na sociálnych sieťach. Nemáme do činenia s frustrovanými školákmi z amerických škôl, ani s členom militantného hnutia na Blízkom východe. Korene všetkého zla sú v nás samých. Richard Dawkins v knihe God Delusion už dávnejšie varoval európsku verejnosť pred narastaním militantného fundamentalizmu priamo uprostred západoeurópskych kultúr. Jeho prejavy nie náhodou pripomínajú Nemecko začiatkom 30. rokov minulého storočia. Rasová nenávisť a idei čistej rasy sú opäť atraktívne v Európe a za oceánom. Ten mladík z Osla sa neobjavil náhodou. Ak je pre niekoho v Bratislave šokujúcou náhodou, asi si nevšimol minulý týždeň v električke o niečo mladšieho Slováka, ktorý si za bieleho dňa veselo vykračoval po hlavnom meste Slovenska v tričku s nápisom “Nastráž!” Cudzie nechceme, svoje si nedáme. Ak si náhodní chodci, spolucestujúci nevšimli tieto nápisy, ani jeho tetovanie nacistického hesla na celom predlaktí, mohli si to nevšimnúť jeho spolužiaci, učitelia v škole? Nevideli to ani jeho rodičia? Alebo nepočuli spŕšku vulgárnych a agresívnych slov z úst dievčiny vysokoškolského veku v autobuse, ktorý prechádzal popri mauzóleu Chatáma Sófera práve vtedy, keď sa tam zhromaždila skupina ortodoxných Židov? Neunikol našej pozornosti pamätník študentovi Danielovi Tupému na nábreží v Pertžalke?
Minulé storočie sme boli viac rázy zaskočení, ako rýchlo z názorového fašizmu vzbĺkne zničujúci požiar. Stačí tak málo a Európa, honosiaca sa prívlastkom kolíska demokracie, sa zase zmení na spálený krajinu. Masaker v Oslo a na ostrove Utoya nie sú náhodným javom. Sú výkričníkom, krvavým fľakom na našom svedomí. Nevidieť ho je rovnako nebezpečné, ako tolerovať drobné, každodenné prejavy nenávisti a agresivity voči inakším.
Mark Verin
Ilustrácia pochádza z novej knihy Shine, ktorá vyšla celkom náhodne v tom istom čase, kedy sme sa dozvedeli o hroznom čine v Nórsku. Pevne verím, že autor myslel týmto sloganom iba to najlepšie. Kiež by všetci chápali slobodu podobne.
Veľké prípravy na malý krok vpred
Dnes popoludní vo Victoria and Albert Musem v Londýne slávnostne spustí J. K. Rowling novú internetovú stránku Pottermore. Autorka práve v tejto budove pred štyrmi rokmi spustila oficiálny predaj poslednej časti Harryho Pottera spolu s Michael Freyom čítaním z knihy, v ktorej sa zavŕšil osud talentovaného čarodeja z Hogwartu.
Prípravu novej stránky J. K. Rowlingovej sprevádzali špekulácie na dve témy: či autorka zlomí pečať vlastného predsavzatia a bude pokračovať ôsmym dielom. Táto otázka páli nielen čitateľov, ale aj vydavateľov na celom svete, ktorí by dozaista privítali ďalší mnohomiliónový trhák na knižnom trhu, poznačenom hospodárskou krízou. Druhou pečaťou je vzťah autorky ku šíreniu jej diela prostredníctvom elektronických verzií. A práve spustenie tejto stránky je zrejme odpoveďou. Očakáva sa, že práve Pottermore bude výhradným predajcom elektronických verzií diel J. K. Rowlingovej. Otázne je už iba to, ako sama autorka túto zmenu názoru zdôvodní pred širokou čitateľskou verejnosťou.
Pre Bloomsbury, vydavateľa kníh o Harrym Potterovi, je dozaista sklamanie, že sa po vydaní úplne novej verzie siedmych kníh, autorka rozhodla vstúpiť do elektronického vydavateľského biznisu takpovediac na vlastný účet. Nech už je to akokoľvek, počkajme si na jej vyhlásenia. V každom prípade má celá kampaň za cieľ vrátiť mladú britskú spisovateľku späť do veľkého knižného sveta. Uvidíme, aký krok urobí.
Na trón rozprávkarov v Británii zasadla Julia Donaldson
Ten, kto pozná Gruffala a chytrú myšku sa tejto správe určite nebude čudovať. Sympatická spisovateľka a autorka detských hier Julia Donaldson už celé desaťročie ovláda svet detských rozprávok na Ostrove. Fakt, že si ju vybral Waterstones za Laureáta deťom 2011-2013, skôr svedčí o tom, že sa doposiaľ nenašiel niekto, kto by sa priblížil tejto milej a pracovitej žene nápaditosťou a veselosťou rozprávkových príbehov.
Aj pre Eurobooks je Gruffalo zlatým pokladom, ktorý si u nás za viac ako jedenásť rokov obľúbili stovky rodín. Lebo knihy Julie Donaldson sa ihneď stávajú súčasťou rodinnej knižnice a je veľmi pravdepodobné, že sa s ním zoznámi aj ďalšia generácia čitateľov.
Julia spolupracuje s viacerými výtvarníkmi, ale asi najväčší úspech jej priniesli knižky, ktoré do obrazového sveta oživil Axel Scheffler. Obdivuhodná je invenčnosť a pracovitosť autorky. Napriek tomu, že skoro každý rok sa objaví nová rozprávka, na žiadnu novinku nepadá tieň šedosti a priemernosti. Julia vie, že deti nemožno okabátiť. Vidia spisovateľovi rovno do srdca. A v Juliinom vidia svoju veľkú kamarátku.
Karol Fajth
Chudoba česť netratí
Kto vie, či poznajú toto porekadlo i za oceánom, kde je veľmi často človek hodnotený podľa miliónov, ktoré zarobil. Warren Buffett údajne patrí medzi najbohatších ľudí na svete. Miliardové imanie urobil na burze, teda finančnými operáciami. Ich podstatou je lacno kúpiť, draho predať. Jeho najmladší syn Peter, (podobne ako jeho dvaja súrodenci) sú filantropi. Okrem iného, lebo si (aspoň podľa časopisu Profit) musia na seba zarábať vlastnou prácou. Bohatý otec ich nerozmaznával. Dal im do života správny impulz a nejaké tie peniaze (akcie, pôžičky) na začiatok. Za tie si podľa najmladšieho Buffetta kúpili čas, potrebný na rozhliadnutie sa po životných príležitostiach.
Ak sa Vám táto rozprávka stále páči, môžeme v nej pokračovať. Ale keď v nej narazíme na takéto vyhlásenie, že “bohatstvo môjho otca nijako nezmenilo – ani ako rodiča, ani ako človeka”, mali by sme sa čoskoro zobudiť.
Položme si teraz jednoduchú otázku: aká je spoločnosť, ktorá potrebuje filantropov? Najstaršia dcéra Warrena Buffetta Suzan Alice má ušľachtilú zábavu: pomáha deťom z chudobných rodín. Kto vie, či si niekedy v živote položila otázku, prečo sú niektoré rodiny chudobné a niektoré zase bohaté. Jej mladší brat je hudobník a filantrop. Hudba je dnes výnosným obchodom, v ktorom sa bez mena nedá dosiahnuť viac, ako drobnými zaplnený klobúk, niekde na rušnom námestí, alebo v zadymenom bare. Aký famózny musí byť hudobník, ktorého talent je oceňovaný bývalým šéfom z Bieleho domu, alebo dobrácky sa usmievajúcim filantropom Billom Gatesom alebo železne prísnym Tedom Turnerom?
Súčasťou modernej filantropie je vydávanie kníh. Aj Peter Buffett ide touto cestou a v svojej knihe radí, ako si splniť sen. Life is What You Make It. Myslím si, že jej podstatu najlepšie vystihuje motív na obale. Zlatá rybka si vyskočila z akvária. Obraz bohatého, úspešného človeka je súčasťou budovania spotrebnej spoločnosti. Ich myšlienky sú predávané ako praktický návod na úspech. Sú dobre oblečení, majú zdravý výraz tváre a nešetria optimizmom. V spoločensko živote obsadzujú popredné miesta medzi oslavovanými a uctievanými majestátmi. Ak to niekto potrebuje ako návod, nech sa páči! Snívajte s nami! Romantické seriály prichádzajú už aj do “odbornejšej” roviny.
A celkom na okraj ešte k úrovni slovenskej žurnalistiky:
Časopis, ktorý má v podtitule slogan: Ľudia Peniaze Podnikanie síce môže používať symboliku prosperity (výberom farebnosti a inými typografickými finesami). Všetko však spadne do odpadkového koša po tom, čo sa na obálke objaví jazyk bulváru: Svetová podnikateľka roka: Milionárka zo singapurskej chatrče, alebo Buffett jr. Kašle na milióny, robí čo má rád. Žeby si z toho brali príklad aj v tejto redakcii?
Pre časopis, ktorý sa zameriava na vysokoškolsky vzdelaných ľudí, je presnosť uvádzaných informácií povinnosťou. Poukazuje aj na svedomitosť autora v príprave podkladov pre článok. Výraz “Najnovšie napísal knihu o svojom živote” avizuje knižnú novinky. Kniha Life is What You Make It však vyšla v apríli minulého roku. Novinárovi sa jeden rok scvrkol na “najnovšie”, z čoho môže čitateľ usudzovať, že knihu, o ktorej sa s jej autorom rozpráva, asi nedržal v ruke. A zrejme ani inú “nedávno” vydanú knihu, ktorú pripísal otcovi, Warrenovi Buffettovi . Nevieme, čo novinárovi mohol prezradiť v rozhovore Buffett junior, ale knihu o jeho otcovi napísala Alice Schroeder. Ešte šťastie (aj pre novinára), že sa spomínaný časopis asi nedostane do rúk dotyčnej dámy, ktorej kniha sa ocitla v užšom výbere Financial Times and Goldman Sachs Business Book of the Year Prize v roku 2008.
Karol Fajth